Tiché hlasy

Nechcem ťa viac milovať. Si ďaleko. Volám tvoje meno, kričím ho ale ty ma nepočuješ. Tam kde ty lietaš, tam môj hlas nedoletí. Ale som stále presvedčená, že niekde vnútri cítiš, že ťa volám. Tušíš, ale som len neurčitý pocit, bez tváre a mena. Hľadám tvoju tvár v dave, čakám znamenia od osudu. Hlúpe je sklamanie, ktoré cítim, keď nenachádzam tvoju tvár a zo znamenia sa vykľuje len naivita. Tancujem bosá v tráve, usmievam sa na všetky strany, bez toho aby som niečo hrala. Som šťastná, ale ty mi to kazíš. Chcem aby si ostal stáť, nech ťa môžem dobehnúť a vziať do náruče. Ale viem, že mi to nie je dovolené, moje krídla sú slabé. Ostala som na zemi, snívajúc o výškach, snívajúc o tebe. Hviezd mi nie je dovolené sa dotknúť, ale ktovie, možno raz oklamem osud. Kľačím na zemi, dívam sa na svoj odraz v zrkadle a niekde v hĺbke duše verím, že ťa nájdem. Moja nádej je pevná ako diamant a úprimná ako detský smiech. Vyplačem svoje tiché slzy, upokojím rozbúrené oceány pocitov a nechám veci znova plynúť. Musím odísť, zmeniť miesto, musím naučiť svoje krídla lietať. Nemusia lietať vysoko, ale musia letieť. Musia ma uchrániť pred pádom do temnoty. Myslím, že som nikdy nikoho tak nemilovala a zároveň som nikdy necítila takú osamelosť, ako to bolo pri tebe. Je to ako stáť uprostred ohňa a zároveň mrznúť od zimy. Lietaš vysoko a mne neostáva nič iné, len ťa z diaľky sledovať. Prajem ti to. Tvoj šťastný úsmev je pre mňa mnohým, ale klamala by som, že mi to stačí. Túžim byť pri tebe, dotknúť sa tvojich pier, vlasov a duše. Chcem v nej zanechať stopu, aby si na mňa nikdy nezabudol, vyryť svoje meno, aby som sa ostala aspoň minulosťou. Ale ja ostávam ukrytá v tieňoch, preklzávam životom. Na tvári úsmev, v duši čierna diera. Nosím ťa v srdci, čo je mojou radosťou a aj prekliatím. Tvoje slova lásky, ktoré mi nepatria, ale predsa ma hladia na duši. Povedz, počuješ, keď ťa volám? Alebo... ťažko si pripúšťam, že by to bolo inak. Bojím sa nádej, že tam niekde si a čakáš. Bojím sa, že si len ilúzia. Že nie si skutočný. Nosím v sebe smútok, pocit osamelosti a jemného hnevu. A predsa čakám. Možno sa vydám na cestu a naše životy sa konečne pretnú. A ak nie… staneš sa ilúziou, skryjem ťa v mojom svete, kde budeš žiť, kým dýcham. Stále kričím tvoje meno, ale hlas sa vytráca, nádej pohasína. Bojím sa, že ostanem prázdna a studená, že sa stanem sivou masou. Môj tanec na hrane noža pomaly končí a ja tuším, že sa zrútim do temnoty.