Tiché hlasy

Povedali mi, choď a hľadaj. A tak som šla. Medzi desiatkami iných hlasov sa ozval ten tvoj. Milý, kultivovaný a plný snov. Dal mi pocit, že sa môžem odtrhnúť od zeme a zahniezdil sa v moje hlave. Zažartoval, že som snáď vymyslená a ja som dúfala, že som bola vymyslená pre neho. Prestavala som veriť, že je mi umožnené milovať a byť milovaná. A potom si sa zjavil ty. Ako jasná hviezda si poukázal na temné miesta v mojej duši, to o ktorých sa v mojej hlave nehovorí. No rovnako rýchlo ako si sa zjavil, tak si zmizol. A teraz na mňa moja hlava kričí, že ma varovala a tak mi treba. Srdce sem tam ticho vzdychne v hrudi. Verila som, že sa medzi nami vytvorilo hoc aj krehké puto. Ale človek mieni, život mení a moja duša stále hlúpo verí. Stal si sa však stal drobným vtáčaťom, ktoré sa nenechá chytiť. Ja ho nebudem viac trápiť a nechám ho letieť svojim smerom. Lebo tak je to spravené, či nie? Keď tvoje svetlo celkom zhasne, moje temné miesta sa v šere znova stratia. Môj svet získa stratené farby a tvoj tieň sa v mojej duši navždy stratí a to vtáča snáď už nepriletí.