Tiché hlasy

Zbadala ho ako kráča parkom, hlavu mal sklonenú a ruky vo vreckách. Srdce sa jej rozbúchalo v hrudi a vyštartovala. Keď k nemu dobehla vrhla sa mu okolo krku a silno ho objala. ,, Láska, ach láska!“ rýchlo až nezrozumiteľne šepkala, ,, myslela som si že už ťa nikdy neuvidím!“ Keď sa mu zadívala do tváre len zbadala prekvapený vyraz. V očiach nebolo nič po niekdajšej iskre, ktorú videla vždy keď sa na ňu zadíval. ,,Kto si?“ spýtal sa - nespoznal ju. Mala pocit akoby sa jej rozbil celý svet na kúsky. Vedela, že je to možné, verila že je pripravená na takú situáciu, ale teraz vedela, že na také niečo sa pripraviť nedá. Stále držala jeho tvar v dlaniach a zadívala sa mu hlboko do oči hľadajúc aj tu najmenšiu iskričku poznania. Nič. Po líci jej stiekla slza a jeho náhle sa prekvapenie zmenilo na starosť. ,,Čo sa deje, kto ste?“ Na miesto odpovede sa postavila na špičky a nežne ho pobozkala na čelo. Nastal čas rozlúčenia a ona to vedela. ,,Milujem ťa,“ zašepkala a oprela si svoje čelo o jeho, ,,milujem ťa a navždy budem. Opatruj sa.“ Rozbehla sa preč, slzy jej stekali po tvári a jeho nechala prekvapeného stáť v parku.