Tiché hlasy

Má dievča, je to milá osoba a ja si z celého srdca želám, aby bol šťastný. A predsa... jeden z najbolestnejších pocitov bol, keď som stála vedľa neho a uvedomila si, že nikdy nebude môj... vtedy som si pochopila, že aj ja chcem byť šťastná. Chápte ma správne, ja ho nechcem vlastniť ani nič podobné, ľudí sa nedá vlastniť. Teda dá, ale nie je to správne. Milujem ho a egoisticky by som chcela, aby cítil ku mne to isté. Nič viac, ale ani nič menej – milovať a byť milovaný. „Deje sa niečo?“ spýtal sa. „Vlastne áno...“ odpovedala som. „O čo sa jedná, pomôžem ti?“ Bastard, keby nebol aspoň ku mne milý. „Nie, je to príliš osobne, tým pádom trápne. Pôjdem domov, nechcem tu byť.“ „Nechoď, ostaň ešte. Čo sa deje ženská?“ „Sú veci, ktoré sa nezmenia, to sa deje.“ „Vôbec nemám potuchy o čom hovoríš.“ „Zlato, prosím ťa, nevieš kde mám kabelku? Nikde ju neviem nájsť.“ ozval sa jej hlas. V momente, keď sa otočil sa k svojmu dievčaťu, som vstala a zamierila smerom k východu. Po ceste som sa rozlúčila s pár ľuďmi a naposledy sa pozrela jeho smerom. Mračil sa, evidentne nič nechápal. Ona stála za ním a prepaľovala ma pohľadom. Nič nevedela, ale tušila. Ja som sa len usmiala a zakýval na pozdrav.