Tiché hlasy

Chcela by som sa s tebou rozlúčiť, pochovať ten pocit, nech moja duša nadobudne konečne pokoj. Aby prestala kričať a preklínať svet. Chcem cítiť slobodu v duši, nemyslieť na zlé, milovať bez strachu a smiať sa z hĺbky duše. Ostávam však zavretá vo svoje klietke. Uzavretá vo veži, postavenej v mojej hlave. Naivne túžiaca po záchrane a pritom mi kľúč slobody visí na krku. Spomienku na teba si ponesiem v srdci, krik a plač sa časom zmenia na šepot, ktorý počuť iba v tichu. Prihovorím sa ku hviezdam a tie ti budú spievať uspávanky. A ja, nastavím vetru tvár, pozbieram posledné kvety a stratená vo vlastnom svete, hluchá a slepá, budem stále veriť na zázraky. Chcem veriť, že slnko vyjde, že sa objaví dúha, že tá tichá zima konečne skončí. Že konečne poletím. Mám mnoho, no mnohé mi stále chyba. Videla som málo a nerozumiem svetu. Vidím celé spektrum farieb života a nerozumiem ľudskej hlúposti. Ale aj ja som často, ach, príliš často, nemenej hlúpa. Dušu človeka je ťažké pochopiť, pochopiť jej smútok, radosť, jej lásku či nenávisť. Pochopiť jej farby. Chcela by som porozumieť, ponúknuť pomoc a oporu, či spoločne prežiť radosť svetlých dní. Pýtam sa dažďa a vetra, kam plyniem? Žijem? Existujem? Stále čakám a len bohovia tušia na čo. A postupne nadobúdam pocit, že sa nedočkám. Stojím pri okne, dívam sa ako dážď kĺže po skle a počujem ako kdesi v diaľke, v inom svete, hrá klavír melancholickú melódiu. Husle ho pochopia a pridajú svoju trošku do príbehu bez slov. Do príbehu, ktorý mi je dobre známi, keď počujem tiché hlasy spievať svoj žalospev, sa vo mne budí pocit, že som osamelá aj keď sme skrytá v dave. A môj svet ostáva prázdny a tichý a ja len načúvam tej symfónii. Odmietajúc opustiť svoj svet.